Z.PUŠKÁROVÁ: Lipšic s Kaliňákom sa tak vadili, že som nechala stiahnuť kamery
Bratislava 14. augusta (TASR) - Živá televízna politická diskusia si od moderátora vyžaduje objektivitu, pripravenosť, ale aj odvahu ísť do konfrontácie s politikmi. "Samozrejme, politikov nechám reagovať, nezasahujem za každú cenu do diskusie, ale je tiež istá miera, ktorú prekročiť nedovolím. Lipšic s Kaliňákom sa natoľko vadili, že som požiadala réžiu, aby stiahla kamery, kým sa diskutujúci neupokoja. Keď neboli v obraze, stíchli a potom sme mohli pokračovať," povedala v exkluzívnom rozhovore pre TASR moderátorka Zlatica Puškárová.
-Po mnohých rokoch v žurnalistike a viacerých televíznych oceneniach stále nie ste ministerkou, dokonca ani len hovorkyňou. Necítite to ako hendikep?-
Naopak, myslím si, že je to moja veľká výhoda. Priznám sa, že som dostala množstvo lukratívnych ponúk a všetky som doteraz odmietla. Mám v televízii dobré podmienky na prácu, som tu spokojná, a to hlavné je, že svoju prácu milujem. Stále ma napĺňa, je to pre mňa akýsi životný kód. Bez novinárčiny si svoje bytie zatiaľ neviem predstaviť. Mnohí moji kamaráti, kolegovia, odišli bližšie k politike, možno aj preto, že neboli spokojní s tým, čo robili, s tým, aké mali uplatnenie. Ale ja som maximálne spokojná.
-Ako ste sa prepracovali k novinárčine a až k moderovaniu? Nechcem začať akurát otázkou, čím ste chceli byť ako dieťa, ale...-
... ale ja som naozaj od malička chcela byť novinárkou! To je presne to čaro. Nie je to iba nejaký výmysel. Mám dokonca doma zošit, kde som si v trinástich rokoch písala priebeh Nežnej revolúcie. Mám tam vystrihnuté články Čarnogurského, Havla... Sú to také sentimentálne detské zvolania, že sme slobodní a podobne... Ja som vyrastala v rodine, ktorá revolúciou žila. Starí rodičia boli silne veriaci a nebáli sa k tomu priznávať ani v minulosti. Vyrastala som v takom prostredí a zaujímala som sa o dianie. Ten zošitok dodnes mám. Vždy som chcela byť novinárkou. Nie preto, že je to moderné, že je to momentálne v televízii atraktívne a že sa to páči, ale preto, že som to tak cítila. A dodnes to tak vnútorne cítim.
-Boli tam aj nejaké medzikroky? Napríklad, v trinástich zápisník, v pätnástich prvý článok v školskom časopise?-
Presne. Išla som na to naozaj takto. Dá sa povedať, že som si plnila detské sny. Ako povedala Elizabeth Taylor: „Follow your dreams“, nasleduj svoje sny. Ja som tie svoje nasledovala veľmi skoro a môžem všetkým odporučiť, aby tak robili tiež. Mne tým nič neušlo a zároveň som veľa získala. V podstate v relatívne mladom veku mám už isté meno, svoje skúsenosti, viem sa sama na seba spoľahnúť.
-Aká bola cesta k spravodajstvu, k rozhovoru a živej televíznej diskusii?-
V sedemnástich som napísala prvý článok do bratislavského Večerníka. Keď mi vyšiel prvý článok o reštauráciách v Bratislave, tak som si kúpila asi dvadsať výtlačkov novín. Prežívala som to intenzívne. Potom som pracovala v denníku SME, SITE, nejaký čas v Slovenskej televízii. Tam som dala výpoveď po tom, čo mi zmanipulovali materiál do večerných správ. Tá situácia je pre mňa dodnes životným poznaním, že sa vôbec netreba báť zmien. Ja som vtedy milovala prácu tak, ako aj dnes, chcela som v STV zostať, nechcela som ísť do Markízy. My sme tam boli vtedy generácia po voľbách v roku 1998. Bola tam Jana Lepéňová - Žitňanská, Braňo Dobšinský, Zuzana Wienk, Elena Lincényiová. Boli sme tam vtedy veľmi dobrá partia. Napriek tomu som povedala, že ak mi zostrihajú ten materiál, tak dám výpoveď. Zostrihali. Som na seba hrdá, mala som vtedy 21 rokov a napriek tomu všetkému som si povedala, že musím svoje slovo dodržať, musím odísť, a vôbec som pritom nevedela, kam. Bolo to moje kľúčové rozhodnutie v živote, napriek tomu, že bolo pre mňa vtedy bolestné. O dva dni mi zavolali z Markízy, dva mesiace som si ešte zobrala voľno a nastúpila som 1. septembra 1999. Šiesteho septembra som moderovala prvé Na telo. Moja tvrdohlavosť mi tak zásadne a natrvalo zmenila život.
-Aké bolo to prvé Na telo?-
Šialené. Mojim hosťom bol vtedy Mikuláš Dzurinda. Ale ja som nikdy nemala trému pred vystupovaním. Od detstva som vystupovala v kostole, chodila som na klavír, recitovala som, spievala, chodila do zboru. Politikov som poznala, predtým som už dva roky robila v teréne. Priniesla som si taký svoj štýl, iný, také to skákanie do reči, veď to poznáte...
-Nie je to formátom vašej relácie? Je iné stihnúť rozhovor do polhodiny, a, povedzme, moderovať diskusiu s otvoreným koncom, ktorá môže byť dlhá, koľko je treba...-
Áno, rada pozerávam Štefana Hríba, pretože má prirodzene úplne iný štýl moderovania, aj to má úplne inú vnútornú dynamiku a dramaturgiu. Samozrejme, ja som časovo ohraničená, pretože Na telo má 30 minút. Dlhé roky som robila rozhovor s jedným politikom „face to face“(tvárou v tvár, pozn. TASR), čo mám veľmi rada dodnes. Človek sa viac dozvie a ja robím aktuálnu publicistiku. Povedala som si, že Na telo nie je tlačová konferencia, kde príde politik a zadarmo si chce robiť propagandu. Je to istým spôsobom súboj, v ktorom musí politik obstáť.
-Povedal by som, že sú dve základné polohy, akými sa politik stavia k rozhovoru – buď sa snaží získať novinára na svoju stranu, alebo ho zastrašiť. Úplne neutrálna poloha je zriedkavá...-
Nikdy sa mi nestalo, že by ma politik dokázal zastrašiť. Mám rada adrenalínové situácie a idem do súboja. Možno aj preto mám určitú autoritu, ktorú politici rešpektujú. Politici sa niekedy snažia televíznych moderátorov ponižovať, alebo sa im vysmiať – väčšinou vtedy, keď už nevedia, kam z konopí. Najbežnejšie sú poznámky typu „neskáčte mi do reči“ alebo „neprerušujte ma“. Ja mám rada aj vyostrenejšie situácie, lebo vtedy to má punc pravdivosti, že toho politika obrazne povedané „zvlečiem“ z kože. Aj on to môže na mňa skúšať, ale v podstate mne o nič nejde. Robím to úprimne, neklamem divákov. Politici podľa mňa často zavádzajú, alebo sú vypočítaví. Druhá vec je, že mám rada, keď sa veci hovoria zrozumiteľne. Niekedy mi prídu aj novinárske otázky príliš komplikované a zložité. Aj pre divákov aj pre novinára. Čiže aj to je umenie, nájsť niečo zrozumiteľné.
-Máte nejaký nástroj, poslednú „záchrannú brzdu“ pre prípad, že by sa politik naozaj nijako nedal zastaviť a rozhodol sa, že príde do relácie a 30 minút bude súvisle rozprávať pripravenú agendu?-
To som už raz urobila. Napadlo mi to v tej chvíli, keď sa diskusia začala vyvíjať takýmto smerom. Človek by sa niekedy nemal báť využiť aj netradičné situácie, lebo aj to robí reláciu zaujímavou. Pre mňa je úplne neprijateľné, aby relácia bola nudná. To sú aj tie neustále polemiky o verejnoprávnosti. Mnohí si myslia, že verejnoprávne má byť výlučne neutrálne, ale to je šialene nudné. Ale vráťme sa: použila som taký nástroj v diskusii, v ktorej boli Robert Kaliňák a Daniel Lipšic. Bolo to asi pred trištvrte rokom, nerešpektovali žiadne výzvy. Samozrejme, politikov nechám reagovať, nezasahujem za každú cenu do diskusie, ale je tiež istá miera, ktorú prekročiť nedovolím. Lipšic s Kaliňákom sa natoľko vadili, že som požiadala réžiu, aby stiahla kamery, kým sa diskutujúci neupokoja. Keď neboli v obraze, stíchli a potom sme mohli pokračovať.
-Nechodia do televíznych diskusií preto, aby sa porozprávali medzi sebou, ale aby niečo povedali na kamery, divákom. Inak to aj pre politika stráca zmysel...-
Na druhej strane nemyslím si, že je v poriadku, keď si tam politik iba sadne a rozpráva svoj monológ. Mali by navzájom diskutovať aj o veciach, v ktorých nemajú rovnaký názor, mali by polemizovať. Možno si niekto povie „Bože oni sa tam prekrikujú,“ ale podľa mňa je logické, že si vymieňajú svoje názory. Samozrejme, že treba udržať prijateľnú mieru, ale je aj atraktívne, keď to aj iskrí. Ja ich chcem v ich názoroch konfrontovať.
-To v prvom rade závisí od toho, akí hostia sú do relácie pozvaní a aké sú témy. Určite však nemá zmysel pozvať do diskusie dvoch ľudí, ktorí hovoria to isté...-
Som aj dramaturg relácie, sama si vyberám hostí a vždy zohľadňujem aj ich názorové postavenie na politickej scéne. Vyberám si ľudí, ktorí sú atraktívni, ktorí vedia komunikovať. Sú napríklad politici, ktorých som nikdy do relácie nepozvala, lebo sú slabí a sú naopak, takí, ktorých kombinujem naprieč politickým spektrom častejšie, pretože relácie s nimi sú zaujímavé.
-Ale aj politici si vyberajú, s kým sú ochotní ísť diskutovať a s kým nie...-
To je absolútny problém. Pre mňa je niekedy ťažšie zohnať dvojicu do relácie, ako urobiť samotnú reláciu. Vždy sa snažím naozaj poctivo pripraviť a pýtam sa väčšinou na konkrétny problém. Nie tým štýlom: povedzte mi názor, pretože ten si môžu povedať na tlačovej konferencii. Snažím sa ich konfrontovať s ich konaním. Keď je napríklad nejaká kauza, tak detaily ku kauze. Konfrontujem ich s konkrétnymi vecami, s ich vlastnými výrokmi, s ich vlastným konaním.
-Koho s kým v živote nie je možné dostať do jednej diskusie? Zrejme nebude možné spojiť nikoho z Mosta – Híd, prípadne SMK s SNS. Sú aj nejaké iné dvojice, ktoré sa nikdy nepodaria spojiť?-
Obyčajne pocitovo nehodnotím, kto mi je bližší a kto nie, mne ide hlavne o zaujímavú diskusiu. Ale politici často pri tom, či sú, alebo nie sú ochotní ísť s niekým do diskusie, vychádzajú z vlastných prieskumov verejnej mienky. Často by chceli kombinácie, ktoré sú vyslovene nudné. Aj politikovi by podľa mňa malo záležať na tom, aby jeho diskusia bola sledovaná. A to, samozrejme, dosiahnete, keď hodíte rukavicu niekomu silnému. Most – Híd, prípadne SMK a SNS nebudú sedieť v jednej relácii, to je už evergreen. Možno ak, tak v nejakej predposlednej predvolebnej diskusii, aj to v nejakej väčšej formácii. Vo všeobecnosti ťažko sa hľadajú partneri do diskusie so SNS. Párkrát sa stalo, že ešte s Annou Belousovovou ako prvou podpredsedníčkou...
-...chodil diskutovať Martin Fronc (KDH)...-
...áno a pán Hrušovský chodil diskutovať s Jánom Slotom. Ale chodili len oni.
- Aj Slota, aj Belousovová diskutujú dosť ofenzívne, vedia si získať čas na úkor oponenta. Argumentujú jednoducho, často populisticky a dosť tvrdo. Je možné, že politici si radšej vyberajú niekoho, kto je v diskusii korektnejší...-
Áno, ale druhá vec je tá, že si asi vypočítali, že keď odmietnu diskutovať s Jánom Slotom, tak pozvanie nedostane ani on. Tým pádom ho mediálne odstrčili na perifériu. Moderátor väčšinou nezavolá Jána Slotu, lebo nemá s kým diskutovať. Riešila som to tak, že som si zavolala Jána Slotu samého a skončilo to jeho masívnou kritikou na priebeh relácie.
-Argumentoval, že takmer celá relácia bola venovaná starým kauzám a dostal málo priestoru reagovať na aktuálnu politickú situáciu...-
Neboli to až také staré kauzy. Riešili sme tam napríklad to, že nedávno jedno české periodikum vyhlásilo, že je v desiatke najbohatších Slovákov. Myslím, že pri politikovi žiadne témy nie sú staré, skôr naopak, moderátor musí zohľadňovať súvislosti. Ja si veľmi veľa pamätám, keďže už dlho robím túto prácu. Politikovi to nemusí byť príjemné.
-Asi je dosť ťažké dostať do relácie aj Roberta Fica s Mikulášom Dzurindom...-
Je veľmi komplikované dostať ich spolu do diskusie. Nechcem, aby to vyznievalo tak, že oni si diktujú. Ja prídem s návrhom a keď nechce ísť Dzurinda s Ficom, alebo naopak, tak nepôjde ani jeden.
-Z druhej strany: neozývajú sa občas hovorcovia politikov, napríklad pred voľbami, či by sa v relácii nenašiel priestor?-
Nikdy sa mi nestalo, že by som zažila nejaký pokus o nátlak. Už ma poznajú, vedia, že vždy preferujem aktuálnosť a zaujímavosť. Sú situácie, kedy by som aj ocenila, keby sa sami prihlásili, ale práve vtedy skôr nechcú. Ale nepociťujem to, že by sa s blížiacimi voľbami viac chceli dostať do diskusie. Skôr mám niekedy pocit, že je to naopak. Že sa boja, že pred voľbami urobia chybu.
-Stane sa niekedy, že odriekne, povedzme, deň pred reláciou?-
Stalo sa mi aj to, bola raz jedna situácia s Mikulášom Dzurindom a Jánom Počiatkom. Vtedy nie, že by odriekli, ale niekedy dlho trvá, kým potvrdia účasť. Takéto naťahovanie času je pomerne nepríjemné, pretože aj my máme uzávierky, pripravujeme upútavky, je to proces. Niekedy by som uvítala istú promptnosť. Ale zase sú aj svetlejšie prípady. Ja si vážim ľudí, ktorí príjmu pozvanie v situácii, kedy im to nie je príjemné. Aj o tom je politika. Napríklad Ľudovít Kaník mal veľké problémy, keď menil Zákonník práce. On ale bez problémov prišiel vysvetľovať svoj postoj. Absolútne svojským politikom je Igor Matovič. Ten nemá problém s nikým a s ničím.
-Druhá strana mince je objektivita moderátora. Čo nesmie dopustiť nikdy a kde má svoj priestor?-
Je úplne neprípustné prezentovať svoje vlastné názory. To je úplná alfa a omega. Na druhej strane, úplná rýdza objektivita... Ani nie, že neexistuje, ale vždy sú ľudia, ktorí môžu mať pocit, že moderátor nie je objektívny. Mne sú politici ako diskutéri v relácii úplne ľahostajní. Ale je logické, že keď príde vládny politik a opozičný politik, ostrejšie a možno aj naliehavejšie otázky smerujú vládnemu politikovi. Opozičný politik má výhodu, že viac-menej najmä kritizuje. Nedá sa to úplne odvážiť na miske váh - že tento má 30 sekúnd tak, aj tento druhý má 30 sekúnd. Podľa mňa by moderátor nemal byť len meračom času, ale nestranným, aktívnym tretím účastníkom diskusie.
-Čas je v politickej diskusii základná premenná. Je jedna stará finta - politik si vypočíta, že koncu relácie chýba iba málo a času „zastrelí“ toho svojho protivníka viacerými obvineniami, na ktoré oponent už nemá čas reagovať. Ako dosiahnuť aby sa tam takéto podrazy nediali alebo ako ich môže moderátor eliminovať?-
Keď zaznie niečo veľmi zásadné, tak sa ten čas musí nájsť. Hoci aj ja musím rešpektovať pravidlá, pretože relácie sú pomerne krátke, ale samozrejme, keď cítim, že je niečo naozaj vážne, tak mám k dispozícii malú rezervu.
-Politická diskusia v televízii je v prvom rade o víťazstve. Nikto nemôže očakávať od televíznej diskusie, že je o riešení problému. Na to politici majú parlament a ďalšie fóra. V diskusii pre víťazstvo sa však používajú aj nekorektné argumenty. Aké sú najčastejšie?-
Rôzne prídavné mená, ktoré si adresujú v rôznych podobách. Boli aj rôzne vypäté situácie. Spomínam si napríklad na duel Vladimír Palko a Robert Kaliňák, keď to hrozilo takmer fyzickou potýčkou. Obyčajne sa po chvíli už kontrolujú, ale sú situácie, kedy zabudnú, že sú pred kamerou – a práve vtedy je to pravdivé. Keď sa nekontrolujú, ked sú sami sebou. Niekedy prekvapia a niekedy zaskočia.
-Politik má povedzme pripravenú nejakú vetu, ku ktorej mu jeho tím odporučil, že je veľmi dôležité, aby ju v relácii povedal a vy mu to nechcete dovoliť... ako to končí?-
To neviem. Ale práve preto sa na tieto relácie tak pripravujem, aby to nebolo propagandistické okienko. To, že je človek nekompromisný a že chce počuť odpoveď na svoju otázku, nie je nič nekorektné. Ja sa vždy snažím držať faktov a súvislostí a keby som urobila nejaký omyl, faktografický, tak si ho priznám. Však nie sme stroje, niekedy sa človek aj pomýli a toto napríklad niekedy politikom chýba.
-Skúsenosť je taká, že v momente, ako si politik prizná chybu, sa jeho chyba stáva nespochybniteľným faktom. Dovtedy sa o nej dá polemizovať, potom už nie... A to väčšinou využijú proti dotyčnému všetci jeho oponenti, ktorí si svoje vlastné chyby nikdy otvorene nepriznali. Ale politika pozná aj spôsoby, ako si priznať chybu bez otvoreného priznania...-
Spomínam si napríklad, ako skončila druhá Dzurindova vláda, v podstate na výhrade svedomia. Neskôr sa predstavitelia KDH k rozhodnutiu, kvôli ktorému padla vláda, stavali skôr rezervovanejšie. Ale nikdy nepovedali priamo, že bola to chyba.
-Ako sa vlastne najsilnejšia komerčná televízia dostala k politickým diskusiám? Nie sú atraktívnejšie iné žánre?-
Politické diskusie sú bežné skôr v spravodajských televíziách. Ale Markíza istý čas nahrádzala na Slovensku verejnoprávnu televíziu. Žili sme v inej klíme, v inom období, v ktorom sa vyprofilovali relácie ako Na telo alebo v minulosti Sito. Stali sa značkou a, samozrejme, televízia nechce o ňu prísť. Ja sa snažím udržať Na telo skôr komerčnejšie, ako, v úvodzovkách, verejnoprávne. Naozaj sa nesnažím robiť z Na tela informačné okienko, ale skôr priestor, kde môžu politici konfrontovať svoje názory. Ale máme výbornú sledovanosť, čo je dôležité. Predtým tieto relácie pozerali najmä starší televízni diváci a je zaujímavé, že sa to zmenilo a už sa aj mladá generácia výraznejšie podieľa na sledovanosti. Neviem či to súvisí s tým, že sa mladí zaujímajú viac o dianie, alebo že sú v politike strany, ktorých program ich viac zaujíma.
-Ak sa v prieskume verejnej mienky spýtate ľudí, či sa zaujímajú o politiku, tak väčšinou povedia, že nie. Ale už v krčme na pive sa o nej bavia. Aj bulvárne časopisy a noviny sa politike venujú, čo znamená jediné – ľudí aktuálne dianie v politike zaujíma...-
Bolo by zvláštne keby o ňom nechceli ani počuť.
-Napriek tomu počet politických diskusných relácií klesá. Nemajú na to televízie kapacity? Rozsah spravodajstva sa totiž pritom stále zväčšuje...-
Neviem, nikdy som sa nad tým nezamýšľala smerom von. Určite na to majú nejaké dôvody, či už personálne alebo iné. U nás to funguje.
-Ako?-
Samotná filozofia nášho spravodajstva je byť mienkotvorný, nielen bulvárny. Nie byť lacný, ale skôr vplyvný. Ešte stále podľa mňa platí, že čo sa povie na Markíze, tak to má vplyv. Spravodajstvo naozaj hýbe svetom, reálny život je momentálne pre ľudí oveľa atraktívnejší, ako vymyslené fiktívne seriály. Pretože oni tento život žijú. Navyše žijeme pohnuté časy a ľudia chcú byť prirodzene informovaní. To vytvára dopyt aj po väčšom spravodajstve. Odpovedali sme tým, že sme ho na Markíze rozšírili.
-Každý človek sa potrebuje niekam posúvať, na poste moderátorky ste už roky...-
Moderujem aj spravodajské eventy, či už to bola kráľovská svadba, alebo v Japonsku cunami, v minulosti napríklad výbuchy v Handlovej. Vždy prinášame mimoriadne spravodajstvo. Keď tu bol summit Bush-Putin, s Danom Krajcerom sme boli v New Yorku na Emmy awords. Alebo napríklad, keď zomrel pápež Ján Pavol II., robili sme trojhodinové prenosy. To je presne rýdza spravodajčina. Som veľmi rada, že Markíza ide týmto smerom, že sa snažíme tvoriť, vymýšľať, reagovať na veci, ktoré sa aktuálne udejú. Nateraz necítim potrebu zmeny.
Rozhovor so Zlaticou Puškárovou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života. je to zároveň prvý rozhovor z cyklu Novinári.
UPOZORNENIE: TASR k rozhovoru ponúka zvukový záznam a fotoreportáž.
df pa
