V.DONNER: Nezvestných kamionistov a mŕtvol pribúdalo, spolu ich zabili desať
Bratislava 4. septembra (TASR) - Hoci sa Vladimír Donner dostal ku krimižurnalistike náhodou, za dvadsať rokov písania správ a reportáží o vraždách, únosoch, lúpežiach alebo vojnách na Balkáne sa stal vo svojej branži legendou.
Zažil ostreľovanie macedónskymi vojakmi, stretnutia s mafiánmi, aj fyzickú potýčku s členom organizovaného zločinu, pátranie po unesenom čínskom chlapcovi, ale aj po príčinách úmrtí vojakov základnej služby. Vypočul si nespočetné množstvo ľudských príbehov, väčšinou tragických.
Prvú informáciu o tom, že sa na Slovensku strácajú vodiči kamiónov, zachytil v čase, keď zmizol druhý. "Fakt ale je, že ja som mal článok napísaný, keď bolo mŕtvych osem, policajti ma však presviedčali, aby som ho zatiaľ nezverejňoval. Pri desiatke mŕtvych som to pustil von a doteraz mám výčitky, že som to mal urobiť skôr. Možno by bolo obetí len osem," povedal v exkluzívnom rozhovore pre TASR novinár Vladimír Donner.
-Medzi novinármi máte povesť, podľa ktorej, ak vás stretneme niekde sa potĺkať po chodníku, pravdepodobne neďaleko leží alebo ležala mŕtvola. Ako ste sa vôbec dostali do branže kriminovinárov?-
K téme krimi som sa dostal krátko po revolúcii pre osobný problém. Jedna staršia dáma na mňa podala trestné oznámenie, že som jej ublížil na zdraví. Bola to úplná hlúposť, nič takého sa nestalo. Tá pani podľa môjho názoru nebola celkom kompletná.
-O čo presne išlo?-
Mal som jej ublížiť na zdraví. Bolela ju chrbtica, tak bola u lekára a na týždeň ju vypísal, čo bol dôvod na moje obvinenie. Ale celý prípad padol na vete, ktorú si zapamätám asi nadosmrti: pani uviedla, že keď som ju napadol, vyzeral som ako Oliver Twist, vodca zbojníkov, ktorý zavraždil svoju manželku. Jej výpoveď nebola dôveryhodná. Potom som sa na úplne inom mieste stretol s vyšetrovateľom a ten mi povedal, že bola proste taká doba. Ale že keby chcel, tak ma za to aj do basy dostane. Tak som sa nad tým zamyslel a tam niekde začala moja kariéra v téme krimi.
-Nebolo to od polície trochu ľahkovážne obvinenie?-
Policajt sa vtedy rozhodol a mne neostalo nič iné, len sa brániť. Bránil som sa dosť dobrým spôsobom, niekoľkými sťažnosťami. Policajti sa mi vyhrážali, že sa bavím s dvoma doktormi práv. Vtedy sa to vo mne začalo zbierať a postupne som sa ako novinár stále viac dostával ku krimitémam.
-Krimipríbehy píšete už vyše dvadsať rokov. Čo ste písali pred tým?-
Chcel som byť novinárom od piatich rokov. Strýko bol novinár, nebola to len detská túžba. V štrnástich – pätnástich som začal písať prvé študentské veci aj nejaké básničky.
-Ako by ste charakterizovali samého seba ako dieťa?-
Nebol som dobré dieťa. Bol som vlastne gauner na pohľadanie, ktorý mal dvakrát trojku zo správania, dvojky nepočítam. Ale učil som sa dobre. Dali ma do detského domova, nebola to polepšovňa, aj keď sa vtedy tomu tak hovorilo. V devätnástich som si povedal, že už budem dobrý. Odvtedy som okrem sem–tam dopravného priestupku nič zlého neurobil.
-A písanie?-
V Banskej Bystrici som navštívil jednu redakciu ako študent – stredoškolák. Že sa budem ako autostopár motať po Slovensku a že im budem posielať materiály. Volalo sa to Zo zápisníka autostopára. Neskôr prišli také, čomu ja hovorím "šteky" pre agentúru. Počas vysokoškolského štúdia som si ako študent tiež privyrábal pre agentúru. V roku 1968 som sa zaplietol do vysokoškolskej politiky v Prešove, odkiaľ som musel odísť. Vrátil som sa na Oravu, kde som začínal. Potom sa mi podarilo stať tlačovým tajomníkom západoslovenského Krajského národného výboru (KNV), to je niečo ako dnes samosprávny kraj. Podarilo sa mi súdruhov obalamutiť potvrdením, že som v auguste 1968 pracoval, brigádoval som vtedy ako vysokoškolák. Naháňali ma eštebáci, tak mi na fakulte poradili, aby som dokončil štúdium externou formou. To bolo moje šťastie, lebo keď sa pri nástupe na KNV pýtali na moje postoje v roku 1968 a 1969 a záverečný posudok, univerzita odpovedala, že menovaný neukončil štúdium dennou formou a nebol na neho vypracovaný záverečný posudok. Tým som nejako "preplával". Tlačového tajomníka som robil sedemnásť rokov. Po revolúcii som krátky čas pracoval v Hlase ľudu, krajskom denníku. Už tam som začínal s krimitémami. Chcel som robiť aj väčšie reportáže, počas troch konfliktov som bol na Balkáne.
-O aké reportáže išlo?-
Tesne pred koncom srbsko–chorvátskeho konfliktu, kedy Chorváti tvrdili, že už nechajú hranice tak, sme sa tam išli pozrieť. A za pár dní začali ofenzívu. Bol som aj pri macedónsko–albánskom konflikte...
-De facto to bol macedónsko–macedónsky konflikt, lebo nešlo o problém s Albánskom, ale s miestnymi Albáncami, ktorí sú macedónski občania....-
Áno, boli to miestni Albánci. Tam som po prvý raz videl smrť naozaj zblízka, nie tak, že vražda za rohom. Tam po nás s kolegom strieľali.
-A ktorá strana?-
Dostali sme sa na také miesto, ktoré ostreľovali Macedónci, keď tam videli pohyb Albáncov.
-...asi sa to na diaľku ťažko rozoznáva, kto sa tam konkrétne pohybuje.-
...našťastie netrafili. Potom som bol ešte dvakrát v Kosove. Raz som v Prištine zažil explóziu brány kostola, vo vzdialenosti asi dvesto metrov od nás. Napäté to bolo aj v kosovskej Mitrovici.
-Majú tam most, ktorý oddeľuje srbskú enklávu od Albáncov...-
Práve na tom moste sme videli ruvačku. Riešili to francúzski vojaci.
-Ako to riešili?-
Len ich oddelili a snažili sa pochytať skaly, čo hádzali Albánci na Srbov. Srbi to vtedy neopätovali. A potom sa nám s kolegom podarilo dostať raz do Kosova ilegálne. Keď sme sa vracali z Macedónska, pustil nás tam český vojak. Išli sme s rok starými, neplatnými preukazmi. Dnu nás pustil, väčší problém bol potom dostať sa von. Narazili sme aj na rôzne čudné partie, vojská, ktoré nás kontrolovali. Keď sme sa potom pýtali Srbov, kto to bol, tak nevedeli. Bolo to také čudné územie nikoho. Chcel som byť aj vojnovým reportérom, ale to napokon nevyšlo.
-Pre koho ste vtedy písali?-
Pre Nový Čas. Ja som išiel do týchto novín začiatkom deväťdesiatych rokov, sedemnásť rokov som tam bol. Tieto cesty hradila redakcia. Nosili sme odtiaľ zaujímavé reportáže. Vďaka týmto novinám som prešiel svet, od USA až po Afganistan.
-Spolu s oficiálnymi štátnymi delegáciami?-
Mal som možnosť chodiť s kolegom fotografom sám. Robili sme aj reportáže, ako v pobaltských republikách krstili malého tučniaka, zišlo sa tam dvesto detí. Alebo svetovú raritu, múzeum kameňov. Ja som bol s delegáciami ojedinele. Nepovažujem to veľmi za novinárčinu, lebo do samotnej krajiny sa takto nedostaneš.
-Na takejto ceste sa nepíše o krajine, ale o programe delegácie. Novinár za ňou "lieta" niekoľko dní a k reportáži o štáte, v ktorom je, sa dostane málokedy...-
...my sme napríklad hľadali v Chorvátsku vilu, ktorá patrí firme kamaráta jedného slovenského politika...
-Myslíte Jána Slotu? Je, alebo nie je podľa vás vlastníkom tejto vily?-
Nie je jej vlastníkom. Dva roky som ju hľadal aj s kolegom.
-Celé tie roky ste robili v denníku, ktorý je braný ako bulvárny...-
Mnohí dobrí novinári prestali po roku 1989 písať. V bulvári som bol najstarší. Niektorí politici tvrdili, že robím v denníku s nahou ženou na piatej strane. Zvláštne, že všetci vedeli, že na piatej strane tá nahá žena je. Na Slovensku sa napríklad nerobí tzv. žltý bulvár, že o niekom napíšete niečo nepravdivé, to vám zvýši náklad a potom ho zo zarobených peňazí vyplatíte.
-Na Slovensku sa to neoplatí, keď najvyšší náklad denníka je len okolo 200.000 výtlačkov... Ale vráťme sa k vašej práci.-
Písal som tému o lúpežiach v bankách, napísal som seriál Tunelári slovenských bánk. Ten seriál som písal pol roka. Dostať sa k informáciám z banky, je dosť ťažké. Stretol som sa s ľuďmi, ktorí sedeli za bankovú lúpež alebo krádež. Jedna pani mi rozprávala celý svoj životopis, prečo sa dala nahovoriť na obrovský bankový podvod, za ktorý asi dva dni po našom rozhovore išla odsedieť sedem alebo osem rokov.
-To asi nebola v dobrej psychickej kondícii...-
Chcela sa asi vyrozprávať. S kolegom Jožom Kollárom sme raz napríklad písali o meningokokovej nákaze, na ktorú zomrelo niekoľko vojakov základnej služby. S pomocou odborníkov sme dokázali, že mali slabú fyzickú kondíciu a neboli očkovaní. Armáda potom musela preočkovať všetkých "záklaďákov".
-Museli byť nadšení...-
Raz nás niekto z poisťovne pre vojakov označil slovami: to sú tí dvaja páni, čo nás stáli dva milióny slovenských korún. Za ten seriál som dostal spolu s kolegom Kollárom prémiu za slovenskú investigatívnu žurnalistiku.
-Venovali ste sa aj správam o organizovanom zločine...-
Raz nás pozvali na stretnutie s Mikulášom Černákom. Bolo po ňom vyhlásené pátranie a boli reči, že je v Poľsku. Tak sme sa na stretnutie vybrali aj s pasmi, ale navigovali nás do Banskej Bystrice, priamo pred Krajské riaditeľstvo Policajného zboru. Zrazu prišli dve veľké limuzíny, z jednej vystúpil Černák a z druhej Miloš Kaštan. Kolega nebol schopný založiť film do fotoaparátu, ako sa mu ruky triasli. Takí boli vtedy silní. Ale aj tak si myslím, že Černák dobre vedel, prečo ide za mreže. Podľa mňa tam išiel dobrovoľne, dožiť svoj život.
-Prečo si to myslíte?-
Položil som mu otázku: Hovoria o vás, že ste boss slovenského podsvetia, je to pravda? On roztiahol kabát, bol vtedy dosť pribratý a opýtal sa ma: Vidíte tu nejakého bossa? Čo som mu mal odpovedať? Ale keď si ten kabát zavrel, z ľavej strany až po pravú stranu dole mu prešlo červené svetlo, laser. Ja som sa potom pýtal nášho fotografa, či má bodový laserový zameriavač na fotoaparáte, nemal. Ani kameraman. Som dodnes presvedčený, že Černák bol vtedy na odstrel, len to nechceli urobiť pred novinármi.
-Neboli ste niekedy vy osobne, alebo vaša rodina ohrození členmi organizovaného zločinu za niečo, čo ste napísali?-
Raz som písal reportáž o fakturantoch a pýtal som sa polície, čo v tejto veci robia. Tam ma požiadali, aby som s jej vydaním niekoľko dní počkal, lebo oni to ešte poriadne ani nezačali robiť. Po troch dňoch som ju vydal a dostal som prvý výhražný list, dokonca podpísaný. Išiel som za policajtom a ten mi povedal, že podpísaných výhražných listov sa nikdy báť nemusím. Mám sa báť tých, ktorí nepošlú žiadne varovanie. Žaluď (Peter Steinhübel, prezývaný Žaluď bol známy bratislavský mafián, zastrelený 4. augusta 1999, pozn. TASR) raz za mnou poslal jedného, čo mi dal jednu po papuli. Stalo sa. Ale inak... Akokoľvek by sme sa my, novinári, tvárili, že sme prenikli do mafie, čo sa dozvieme, sú len vedľajšie efekty. Poznám viacerých mafiánov, ale nikdy mi žiadnu veľkú vec nepovedali.
-Sám ste boli problémové dieťa. Kde je hranica, po prekročení ktorej sa človek stáva zločincom?-
Raz som robil rozhovor s chlapom, ktorý bol odsúdený na doživotie za dve vraždy, z toho jednu vraždu policajta. Ako mladý sa oženil a išiel pracovať do Ostravy do bane. V bani ho niekto urazil, tak ho pichol nožom. Podmienečne ho prepustili krátko po revolúcii...
-...Havlove dieťa?-
Áno. Mal podmienku sedem rokov, išiel navštíviť svojho brata. Ale nemal mu čo doniesť. Nechcel prísť s prázdnymi rukami, tak vykradol potraviny. Lenže brat nebol doma a on ho čakal na schodoch. Keďže bol podnapitý, niekto zavolal políciu. Policajt si uvedomil, že asi on vykradol tie potraviny, ale nevedel, koho má pred sebou. Pichol aj policajta a bolo to. Dostal doživotie, sedí v Čechách. Keď som si porovnával jeho život s mojím, v mladosti bol tento neskorší dvojnásobný vrah v podstate bezproblémové dieťa. Asi keď som si ja v devätnástich povedal, že už budem strúhať dobrotu, on si asi povedal niečo opačné...
-...minimálne v dvoch "bodoch" je medzi vami zásadný rozdiel. Preto vy píšete správy o zločinoch a on sedí vo väzení. Ktorú zo svojich správ považujete za najparadoxnejšiu?-
Opitý poľovník, je to v rozsudku, pozeral na evidenčné číslo auta a omylom potiahol spúšť. Náboj prestrelil evidenčné číslo a zabil chlapa, tiež poľovníka, ktorý bol v aute. Spolu s manželkou mali tri deti. Pani mi rozprávala celý príbeh krátko pred vynesením rozsudku. Po rokoch som sa na ňu pýtal a bol som šokovaný. Zamestnala sa vo firme príbuzných. Išla do práce a vbehla pod autobus. Je vo vegetatívnej kóme, stará sa ňu sestra a o deti príbuzní. Na jednej strane obrovská dvojnásobná tragédia, na druhej strane súdržnosť rodiny, ktorá sa postarala o ňu aj o deti.
-Ako psychicky zvládate takéto tragické príbehy?-
Je to prax. Možno to bude znieť až absurdne, ale keď píšem silný príbeh, mám pocit, že sám sa stávam lepším. Človek si to nesmie pripúšťať a musí si robiť svoju prácu. Pamätáte si už takmer zabudnutý príbeh stratených kamionistov na Balkáne? Prišla za mnou jedna pani, že sa jej tam stratil manžel a že ja na Balkán chodím, či jej neviem pomôcť. Hovorím: Balkán je veľký. Kde sa to stalo? O týždeň volala tá pani znova, bola z Martina, že aj ďalšej žene, zo Spišskej Novej Vsi, sa stratil manžel - kamionista na Balkáne. To už bolo niečo, boli dvaja. Tak som začal do toho tĺcť, vytvoril sa špeciálny vyšetrovací tím. A nezvestných a mŕtvol pribúdalo. Tá pre mňa prvá pani, bola vlastne druhá, ako prvý bol zavraždený vodič z dediny pri Novom Meste nad Váhom. Proste, partia z Trenčína si vytypovala človeka, zdvihli telefón, zavolali mu, že treba ísť s prázdnym autom na Balkán alebo do Talianska. Tam ich zlikvidovali.
-A predali kamión...-
Áno, predali kamión, veď o to tam išlo. Ja som si dokonca sám vyskúšal, či sú kamionisti takí naivní. Zastal som pri kamióne, zavolal som mobilom, či by išiel do Chorvátska, lebo nám sa pokazil kamión a treba doviesť tovar. Že áno, stačí dať mu adresu a ide hneď. Tak som ho upozornil, že som novinár a že takto ľahkovážne by k objednávkam pristupovať nemal. V tej dobe už bolo šesť zavraždených. Napokon bolo mŕtvych až desať a ich vrahov potom aj pochytali. Fakt ale je, že ja som mal článok napísaný, keď bolo mŕtvych osem, policajti ma však presviedčali, aby som ho zatiaľ nezverejňoval. Pri desiatke mŕtvych som to pustil von a doteraz mám výčitky, že som to mal urobiť skôr. Možno by bolo obetí len osem. Ale pri krimipublicistike je ten problém, že niektoré veci sa dajú napísať, len keď ich polícia oficiálne povie. Vy si môžete myslieť, že máte všetky fakty, ale ono to tak nemusí byť.
-Napríklad?-
Raz som sa úplne náhodne dozvedel, že Číňanke v Bratislave uniesli dieťa. Mal som fotografiu Číňanky aj dieťaťa. Ale všade ticho. Bol som za policajným šéfom a povedal som mu, že to zverejním. On sa ma opýtal, či si chcem zobrať na zodpovednosť, ak to dieťa niekto potom zabije. Že ten, čo ho uniesol, je nebezpečný. Mali sme pripravenú celú novinovú stranu, že polícia pátra po malom unesenom Číňanovi a nedali sme to von. Na druhý deň som policajnému šéfovi povedal, že do ďalšieho vydania to už dáme. Večer ma skoro vystrelo – správa sa objavila v televíznom spravodajstve. Že polícia pátra po unesenom chlapcovi. O siedmej to zahlásili a o pol ôsmej niekto v Žiline zavolal na políciu, že takéhoto človeka s dvojročným chlapcom videl. Nabehli tam policajti a malého zachránili. Chlapa, čo ho uniesol, dostali. A nakoniec sa ukázalo, že je španielskou políciou hľadaný pre dvojnásobnú vraždu. Ako novinára ma, samozrejme, mrzelo, že som tú správu nevydal ako prvý. Ale viac by ma mrzelo, ak by článok spôsobil nejaké nešťastie. V redakcii sme sa dohodli, že únos dieťaťa budeme publikovať vždy až po tom, ako to polícia oficiálne potvrdí.
-Sú ešte nejaké ďalšie pravidlá o tom, čo nezverejní ani bulvár?-
Sú to ale nepísané pravidlá. Ja teraz píšem pre www.cas.sk, čo tiež patrí pod Ringier Axel Springer. Nikdy by som napríklad necitoval z listu samovraha blízkej osobe. To sa jednoducho nesluší. Ja osobne tiež presadzujem, aby sme nepísali veci, ktoré by sa nedali dokázať a nepoužívali slovo údajne alebo pravdepodobne. Lebo to je šírenie klebety.
-Neviem, veru, ako by bulvár fungoval bez slova údajne. Často píšu veci, o ktorých si síce myslia, že sú pravdivé, ale faktami to dostatočne podložiť nevedia... Vtedy sa použije slovo údajne, aby sa médium aspoň čiastočne chránilo pred žalobou...-
Práve naopak. Pri použití slova údajne šanca prehrať žalobu stúpa. Ak použijete slovo údajne, ako by ste priznali rozširovanie klebety. Bola hviezdička, o ktorej vyšiel článok a v texte bolo, že "údajne kradla". Dokonca ten článok "pravdepodobne údajne" bol napísaný na jej popud. Ale aj tak potom redakciu zažalovala a vyhrala. Lebo redakcia nemohla dokázať, že kradla.
-Zažil som podobný prípad, ale s iným koncom. Na titulke týždenníka, kde som pracoval pred niekoľkými rokmi, sme mali veľmi tvrdý nadpis dehonestujúci istú celebritu. Keď som sa informoval, ako sme si ho mohli dovoliť, šéfredaktor mi ukázal písomné prehlásenie celebrity, že súhlasí so znením článku aj nadpisu výmenou za to, že bude na titulnej strane...-
Ja som raz mal titulok "Zoofil z Kysúc". Prišla žaloba od "zoofila z Kysúc" z basy, chcel milión korún. Právny zástupca bol zdesený, čo budeme robiť. Povedal som, že nič. Nech sa súd oboznámi s vyšetrovacím spisom, v ktorom bol posudok znalca a ten konštatoval, že ide o zoofila. A tým sa celá vec aj skončila. Nechcem nikoho uraziť, ale dnešní mladí novinári si často myslia, že keď nejaká babka na dedine na niekoho povie, že je zoofil, tak to už je dôkaz. Ale tak to nie je. Alebo niekoho obvinia z vraždy a v novinách je titulok, že obvinili pravdepodobného vraha. To je nezmysel, existuje prezumpcia neviny.
-Čo vás ešte, po vyše dvadsiatich rokoch, baví na písaní krimispráv?-
Internet. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, ak niekto niekoho zavraždil na strednom Slovensku, povedzme v nedeľu, v pondelok sa to náhodou dozvedel regionálny zamestnanec agentúry, tak to vyšlo. V utorok som tam vyštartoval a v stredu to bolo v novinách. Dnes sa to stane a do hodiny je to vonku. Už sa mi stal aj prípad, že som mal prvú informáciu dvadsaťpäť minút po nešťastí.
-Čo sa týka času, sú internetové portály kruté, záleží pomaly na každej minúte. Vyhovuje vám táto poloha "súboja s časom"?-
Moje skúsenosti hovoria, že niekedy nie je najdôležitejšie mať všetko prvý. Je dôležité to mať ucelené, lebo čitatelia sa k článku už nevracajú, márne tam máte uvedené, že je správa aktualizovaná. Niekedy tých päť minút stojí za to, že tam nemáte uvedené len to, že sa zabil motorkár, ale aj prečo a ako sa zabil. Už od čias, keď som robil reportáže, sa na mňa "nalepilo" nedať len, že sa niečo stalo, ale aj, komu sa to stalo. Napríklad nedávno bola správa, že po chorvátskej diaľnici išiel vodič tridsať kilometrov v protismere. U nás takáto správa bez problémov vyjde, ale najgeniálnejšie na tejto správe bolo práve to, kto a prečo išiel. Že to bol Belgičan, ktorý sa otočil na ceste a vrátil sa tridsať kilometrov pre kabelku, ktorú si jeho manželka zabudla v hoteli.
-Začínali sme konštatovaním, že ak sa niekde potulujete po chodníku, neďaleko možno leží mŕtvola. Ako sa novinár dostáva k takýmto tipom?-
Jednak sú to oficiálne policajné zdroje. Druhá vec je, že za tie roky si vybuduješ sieť ľudí, ktorí ti veria. Nechcem povedať, že slepo, skôr s ťažkým srdcom, ale dôverujú ti a povedia aj veci, ktoré nie sú v oficiálnych zdrojoch. Druhá vec je, že o tebe zas musí byť známe, že ako novinár nikdy neprezradíš svoj zdroj. A to ani za cenu pokuty na súde. Za mnou boli z policajnej inšpekcie a nepochodili. Aj na súde som vyhlásil, že zdroj neprezradím. Ak raz svoj zdroj prezradíš, všetci sa to dozvedia a ako novinár si skončil.
Rozhovor s Vladimírom Donnerom patrí do cyklu Novinári, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, kultúrneho a športového života.
UPOZORNENIE: TASR vydá k správe zvukový záznam.
df vs
